Celý článok v jeho pôvodnej verzii môžete nájsť tu: Na Wall Street si splnil sen. Teraz z Česka investuje miliardy a radí: Jednotlivé akcie nekupujte.

Kupovanie jednotlivých akciových titulov nedáva u 99,9 % ľudí žiadny zmysel, hovorí investor Michael Kollar. Po 20 rokoch vo financiách rozbehol vlastný fond.

Z rodnej Bratislavy sa odsťahoval už v sedemnástich rokoch a zamieril rovno do USA splniť si svoj sen: pracovať na Wall Street. Michael Kollar za oceánom vyštudoval a v roku 2008, keď sa začínala hospodárska kríza, sa mu so šťastím podarilo zamestnať v austrálskej spoločnosti Macquarie, jednej z najväčších investičných firiem sveta. V nej nakoniec zostal sedemnásť rokov. Samotný Kollar tam zrealizoval transakcie za viac než dvanásť miliárd eur, celkovo ich má Macquarie v správe ešte päťdesiatkrát viac. Posledné dva roky je však späť v Európe, presťahoval sa do Prahy a rozbehol vlastný fond, v ktorom deväť mesiacov od štartu spravuje dve miliardy korún.

V New Yorku pritom zažíval extrémne konkurenčné prostredie, keď sú ľudia ochotní pracovať do štvrtej do rána a ísť cez mŕtvoly. „V investičnom bankovníctve pracujete 100 hodín týždenne. Najviac času trávite so svojím tímom, a keď máte okolo seba ľudí z Harvardu či Stanfordu, bolo to nesmierne motivujúce a posunulo ma to na úplne inú úroveň," opisuje štyridsaťročný investor, ktorý profesijne pôsobil aj v Londýne a Mníchove.

Jeho špecializáciou je private equity, teda veľké investície do zavedených firiem, ktoré sa následne transformujú a odovzdávajú novým majiteľom. A hoci je to ostrieľaný investor, všeobecnú populáciu varuje pred investovaním do jednotlivých akcií, aj preto, že sa sám popálil. „Síce to nie je raketová veda, ale nie je to celkom jednoduché. Ja sám by som si na to netrúfol. A to by malo byť varovné červené svetlo pre investora, ktorý sa financiami celý život nezaoberá," hovorí Kollar. Nerád spomína napríklad na to, keď stávkoval proti Applu.

V rozhovore pre CzechCrunch Michael Kollar hovorí všeobecne o investovaní a prístupe ľudí k nemu, o dôležitosti šťastia, o svojej kariére, ale aj o novom fonde GateVest. V ňom má osobne štyri milióny eur (necelých 100 miliónov korún), jeho najväčším investorom je skupina J&T a na rozdiel od veľkej väčšiny podobne zameraných fondov funguje bez manažérskych poplatkov. Financuje sa čisto len z výnosov – keď teda Kollar prerobí, nič si z fondu neodnesie.

Váš otec je na Slovensku známy ekonóm a bankár, od začiatku 90. rokov do roku 2006 pôsobil na čele Volksbank. Predpokladám teda, že do sveta financií ste prenikli vďaka nemu?

Áno, išlo to z generácie na generáciu. Určite ma k tomu aj viedol, vždy sa tešil z toho, keď sme ako jeho deti išli v jeho šľapajach. Zlomový moment nastal, keď ma asi v jedenástich rokoch vzal do práce, ukazoval mi to tam a ja som bol taký nadšený, až som si vysníval, že jedného dňa budem pracovať na Wall Street. Úprimne, keby som sa rozhodoval čisto sám podľa seba bez vplyvu rodičov, možno by som financie ani nerobil.

Keď hovoríte, že otec bol rád, že deti idú v jeho šľapajach… Šesť rokov bol aj poslancom. Láka vás politika?

To nie, vôbec. Som skôr taký typický Slovák v pozadí, ktorý všetko sleduje a nadáva. (smiech) Nemám žiadne ambície ísť do politiky, možno sčasti aj preto, že som si to zažil doma. Otec do nej išiel s veľkými ambíciami niečo zmeniť a doslova to po šiestich rokoch vzdal s tým, že to nemá cenu, že človek ide hlavou proti múru. Jeho skúsenosť vo mne zanechala skôr negatívny dopad.

Takže sa sústredíte čisto na financie?

Áno, skôr sa sústredím na to, aby som využil, čo som sa za dvadsať rokov v zahraničí naučil. Keď som prišiel do Česka a čiastočne navnímal aj Slovensko, ako tu fungujú fondy, bol som negatívne prekvapený. Dúfal som, že je trh ďalej a veci sa robia s cieľom urobiť všetko pre dobro koncového investora. Nie vždy to tak je. Pripadá mi, že je to v posledných rokoch trochu ako zlatá horúčka. Každý, kto môže, si zakladá fond kvalifikovaných investorov, v priemere na obyvateľa by sa Česko zrejme umiestnilo na svetovom rebríčku veľmi vysoko.

Čím si myslíte, že to je?

Láka to veľa ľudí. Investovanie je zaujímavé v tom, že ide o jedno z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré v živote robíme. Samozrejme, vyberáme si partnera, rozhodujeme sa, čomu sa budeme venovať v kariére alebo kde budeme žiť, ale takisto nahromadíme nejaké finančné prostriedky a tie potom investujeme, čo má na nás v dlhodobom horizonte obrovský dopad. Vďaka zloženému úročeniu väčší, než si väčšina ľudí uvedomuje.

A napriek tomu je to jedna z vecí, ktorú ľudia s obľubou robia sami a nenechajú si poradiť od odborníkov. Príde mi až absurdné, že keď som chorý, idem k lekárovi, keď sa mi pokazí auto, idem k automechanikovi… Čokoľvek riešim, idem za odborníkom a nesnažím sa na YouTube hľadať videá, ako opraviť prevodovku, aby som to opravil sám doma. Naopak, pri financiách si väčšina ľudí povie: „Vidím dobré firmy, idem do toho, kúpim si ich akcie, určite sa v tom vyznám lepšie než ostatní."

Aké sú na to dôvody?

Jednak je to extrémne dostupné, stiahnete si aplikáciu a za päť minút môžete obchodovať. Ďalej je to vzrušujúce, pretože je to v podstate gambling. Sledovať, ako idú akcie hore a dole, je ako v kasíne. Ďalším problémom je, že trvá strašne dlho, kým sa ukáže, či to niekto robí dobre, alebo nie. Ľudia, ktorí sa v investovaní nevyznajú, majú neraz tendenciu hodnotiť výsledky podľa niekoľkých mesiacov, v lepšom prípade jedného či dvoch rokov. Náš fond existuje deväť mesiacov a máme anualizovanú výnosnosť 23 percent, ale ja budem prvý, kto povie, že to nič neznamená. Za tým nemusí byť žiadna zručnosť, môže to byť čisto šťastie.

Reálne výsledky sa ukážu až v horizonte piatich či desiatich rokov. V dlhodobom horizonte potom niektorí ľudia zistia, že skúšať to sám nemá celkom zmysel. Niektorí na to však neprídu nikdy, investujú celý život a majú v hlave výberové skreslenie – pamätajú si zopár akcií, ktoré vyrástli, a o tých povedia všetkým známym, aby ich obdivovali, ako dobre zainvestovali. Na tie menej vydarené situácie už tak trochu zabudnú.

Napadá mi aj ďalší faktor – môže to súvisieť s tým, že finanční poradcovia vo všeobecnosti nemajú práve najlepšiu povesť.

Je to tak. Nemyslím si však, že z toho môžeme viniť len priamo poradcov. Keď systém odmeňuje poradcov za to, že predávajú produkty s najvyššími províziami, tak podľa toho budú vyzerať aj ich výsledky, najmä keď sa regulátor nepostará o to, aby to fungovalo inak.

Investujete do vybraných akcií vy sám?

Investovanie síce nie je raketová veda ani operácia srdca, ale nie je to celkom jednoduché. Ja sám by som si na to netrúfol. A to by malo byť varovné červené svetlo pre investora, ktorý sa financiami celý život nezaoberá. Keď človek, ktorý robil na Wall Street a má dvadsaťročné skúsenosti, hovorí, že ani on by si netrúfol kupovať jednotlivé tituly, ako si môžem myslieť, že to zvládnem ja, keď som to v živote nerobil? Mala by existovať osveta, aby ľudia chápali, že kupovanie jednotlivých akciových titulov v dlhodobom horizonte nedáva u 99,9 percenta z nich žiadny zmysel – vrátane mňa.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti? Skúšali ste to niekedy?

Skúšal, niekedy relatívne úspešne, inokedy sa mi napríklad podarilo zashortovať (špekulovať na pokles ceny, pozn. red.) Apple.

Vzhľadom na ich výkon na burze asi nie veľmi úspešne…

Je to tak, za posledných dvadsať rokov sa Apple veľmi úspešne shortovať nedal. Keď prišiel iPhone a začínali Androidy, hovoril som si, že iPhone stojí tisíc dolárov, pričom sa dá kúpiť telefón, ktorý robí úplne to isté, za 150 dolárov, takže nie je dôvod, prečo by sa malo Applu extra dariť. Našťastie som na tom veľa neprerobil, možno nejakých desaťtisíc dolárov (dnes vyše 200-tisíc korún), ale bola to dobrá lekcia do budúcna a tradingu jednotlivých akciových titulov som sa už potom vyhýbal.

Keď obchodujete jednotlivé tituly, implicitne tvrdíte nielen to, že máte lepšiu schopnosť oceňovať jednotlivé firmy ako každý jeden investor na trhu, dokonca tvrdíte, že to viete odhadnúť lepšie než kolektívna vedomosť všetkých ostatných investorov, a to už je veľmi odvážne tvrdenie, ktoré sa v dlhodobom horizonte vo veľkej väčšine prípadov ukáže ako nesprávne.

Pracovné lekcie ste pritom čerpali najmä v zahraničí. Ako ste sa dostali do Spojených štátov?

Ešte počas strednej školy, v treťom ročníku. Vnímal som to ako odrazový mostík k tomu, ako si splniť sen o práci na Wall Street, a vedel som, že sa mi zjednoduší prihlasovanie na americké vysoké školy.

Čo vás tak veľmi lákalo práve na USA?

Je to trochu klišé, ale Ameriku som vždy vnímal ako krajinu neobmedzených možností. Ak na sebe pracujete a ste ochotný tomu veľa obetovať, krajina vám dokáže veľa ponúknuť. Dnes už to neplatí v takej veľkej miere ako pred dvadsiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi, už vtedy sa však hovorilo, že éra Ameriky sa končí a prichádza Čína, India a ďalší. To sa nenaplnilo, podiel USA na svetovom HDP ďalej výrazne vzrástol, zatiaľ čo Európa išla opačným smerom.

A ako ste sa dostali do Macquarie?

Písal sa rok 2008, čo bol asi najhorší rok v histórii na dokončenie školy v odbore financie…

Pád Lehman Brothers a svetová finančná kríza, rozhodne dobré načasovanie…

Študenti sa hlásia na nábor vo všeobecnosti rok pred dokončením školy, veľká väčšina bánk pritom už koncom roka 2007 nenaberala vlastne vôbec. A ak áno, išli na desať najlepších škôl, kde si vybrali dvoch študentov, bolo to extrémne konkurenčné prostredie. Mňa navyše často rovno zamietli, pretože som nemal americké občianstvo a im sa nechcelo riešiť víza. V tom čase som absolvoval asi stovku pohovorov a dostal som jednu jedinú ponuku – práve od Macquarie. Na americkom trhu boli relatívne noví, nemali ešte vybudované meno, študenti chceli radšej pracovať pre Goldman Sachs alebo J.P. Morgan.

Nakoniec ste v Macquarie zostali sedemnásť rokov, najprv v New Yorku, potom aj v Londýne a Mníchove. Viem, že je to veľmi dlhý čas, ale čo vás táto kapitola najviac naučila?

Najviac ma bavili dve veci. Jednak práca so šikovnými, vzdelanými a motivovanými ľuďmi. Bolo tam extrémne konkurenčné prostredie a ľudia, ktorí boli aj v rámci svojich škôl alfa typy, boli ochotní pracovať do štvrtej do rána a ísť cez mŕtvoly, len aby sa dostali pred vás. Som zástancom myšlienky, že človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými trávi najviac času. V investičnom bankovníctve pracujete 100 hodín týždenne a najviac času trávite so svojím tímom. Keď máte okolo seba ľudí z Harvardu či Stanfordu, je to nesmierne motivujúce a posunulo ma to na úplne inú úroveň. Za to, aký človek zo mňa vyrástol, môžem ďakovať práve tomu prostrediu a ľuďom. Nie je to niečo, čo by som pripisoval sám sebe s tým, že som sa snažil, alebo že by som mal nejaký špeciálny talent alebo gény.

Druhá vec, ktorá ma bavila najviac, bola, že Macquarie v tom čase nedokázalo konkurovať iným gigantom, takže sme boli veľmi oportunistickí. Museli sme sa veľa otáčať a skúšať rôzne veci. Za päť rokov na Wall Street v New Yorku sme robili obrovské množstvo odlišných transakcií, dealov a štruktúr, všetko od poradenstva v rámci fúzií a akvizícií pre verejne obchodované firmy cez obchodné bankovníctvo až po fundraising fondov či developerské projekty. Za tých päť rokov sa vystriedal nespočet tém a uhlov pohľadu, čo ma naučilo omnoho viac, než keby som robil v inej firme dokola jednu vec.

Čo vás potom po sedemnástich rokoch viedlo k tomu túto kapitolu uzavrieť?

Bolo za tým viac dôvodov. Aj keď som bol zamestnaný, chcel som investovať vlastné peniaze do privátnych fondov – tie sú moja osobná špecializácia, dovtedy som to však nerobil. Vždy som investoval najmä do indexových fondov ETF, pretože akciám som sa po skúsenosti s Applom už radšej vyhýbal, a do bytov na prenájom.

Hoci som bol v tejto oblasti relatívne úspešný investor, bolo to skôr viac šťastie než rozum. Kto za posledných dvadsať rokov kupoval byty v Bratislave a mal financovanie v eurách so sadzbou 0,9 percenta, nemohol prerobiť. Uvedomoval som si, že nie som Warren Buffett v investovaní do bytov, ale som úspešný vďaka štrukturálnemu nastaveniu trhu a môjmu šťastiu trafiť sa do tohto načasovania. A hľadal som diverzifikáciu.

Investovali ste svoje peniaze aj do fondov Macquarie?

To som nechcel, bol som preexponovaný už tým, že som tam pracoval a plynul mi odtiaľ všetok príjem. Začal som sa teda obzerať po možnostiach, ako alokovať peniaze do private equity, a rozprával som sa s kolegami, rodinou a známymi. Cieľom bolo dať dokopy desať až dvadsať miliónov eur s tým, že si to budeme investovať sami. Venoval som sa tomu popri práci a postupne to získavalo momentum a pridávalo sa viac ľudí.

Ako som sa tomu venoval cez víkendy, už som to veľmi nezvládal a rozhodol som sa tejto aktivite pod hlavičkou GateVest venovať naplno. GateVest pritom nevznikol tak, že som chcel byť investičný manažér a nechávať si platiť za poskytovanie služieb, ale skôr tak, že som investor, nech sa ľudia pridajú vedľa mňa, a ak peniaze dobre alokujem, môžem mať niečo z výnosu. Ak nie, nemám z toho nič, pretože manažérske poplatky nemáme.

Súvisel rozbeh GateVestu aj s tým, že ste sa presťahovali do Prahy?

Bola to jedna z hnacích síl. Každé mesto, kde som žil a pôsobil, malo svoju úlohu v danej dekáde môjho života. Najprv New York, potom Londýn, Mníchov a nakoniec Praha. Čím som starší, tým viac vyhľadávam pokojnejšie miesta bližšie ku koreňom.

Aké vôbec bolo začínať vlastnú firmu bez zázemia obrovskej globálnej finančnej skupiny?

Išiel som z jedného extrému do druhého – z firmy pôsobiacej v tridsiatich krajinách s 18-tisíc zamestnancami do projektu, kde som bol jediný človek. Je to chaos. (smiech) Nehovorím, že ma to úplne prekvapilo, čakal som to, ale posledný rok bol extrémne náročný. Veľa vecí som považoval za samozrejmosť a zrazu som si ich musel robiť sám.

Ako napríklad?

Až také veci, že si kúpite počítač a zistíte, že na väčšine z nich nie je nainštalovaný Office, takže si ho musíte ísť kúpiť samostatne. Sú to drobnosti, ale keď vám v práci dajú počítač a Office tam je, hovoríte si, že je to tam tak nejako samo… Vo vlastnej firme som tak bol účtovník, právnik, IT, konzultant, asistentka aj sekretárka v jednej osobe.

Náročné bolo získať prvý kapitál od prvého investora. Zároveň to však bolo vzrušujúce obdobie, pretože ma bavilo a baví budovať niečo nové a vidieť, ako to rastie. Najviac sa mi na vlastnom fonde páči, že sa nemôžem na nikoho vyhovárať – keď sa darí, môžem si sám pogratulovať, a keď nie, môžem len mlátiť hlavou do steny, že som niečo neurobil správne.

Kde sa GateVest nachádza teraz? Ako hodnotíte samotný rozbeh?

Keď sme sa pred rokom rozprávali s J&T, dávali sme si za cieľ dostať sa za prvý rok na 20 až 30 miliónov eur. Sme na 80 miliónoch za deväť mesiacov, takže sa nám darí ciele úspešne prekonávať. Výkonnosť fondu je dobrá, sme na úrovni 23 percent anualizovane. Ako som spomínal, to nič neznamená, ale je lepšie začínať s 23 percentami než s troma. Sme na dobrej ceste vytvoriť niečo väčších rozmerov. Firma rastie nielen z pohľadu kapitálu, v tíme nás je už aktuálne sedem, takže sa postupne rozrastáme. Zatiaľ teda panuje spokojnosť.

A kde bude GateVest napríklad o päť rokov?

To je ťažké povedať. Celý život si nekladiem ciele vo forme výstupov, ale vo forme vstupov. Keď futbalista vybehne na trávnik a povie si, že dá hetrik a vyhrajú 3:0, môže sa mu to podariť aj nepodariť bez ohľadu na jeho výkon, pretože tam pôsobí obrovské množstvo externých faktorov. Preto nikdy neodpovedám priamo na otázku, na aké číslo cielime alebo koľko kapitálu chceme vyzbierať. Je to otvorený fond, možno budeme o päť rokov na 150 miliónoch eur, možno na 1,5 miliarde, to nedokážem posúdiť.

Ako teda vyzerá vaše sústredenie sa na vstupy?

Chcem fondu dať 120 percent, aby boli investori spokojní, čo je na prvom mieste, a aby boli peniaze rozumne investované. Napokon mám vo fonde vyše štyri milióny eur vlastného kapitálu, výnosnosť je pre mňa dôležitá aj z tohto pohľadu. Kam sa firma posunie z hľadiska veľkosti, zamestnancov alebo objemu kapitálu, nechávam na osud. Môže prísť finančná kríza, môžeme investovať extrémne dobre, a napriek tomu sa objem zvyšovať nebude. A môže to byť aj naopak.

Čo považujete v tomto kontexte za najväčšiu výzvu?

Aby sme boli úspešní, musíme zachytiť správnu vlnu, ktorú nemáme plne pod kontrolou. Príklad za posledných osem rokov: prvé štyri roky patrilo private equity celosvetovo medzi najlepšie performujúce triedy aktív, posledné štyri roky to už celkom neplatí, generuje šesť až osem percent. Aké budú ďalšie štyri roky, nikto nevie. Ale práve to, či zachytíte také alebo onaké štvorročné obdobie, rozhoduje o tom, či o päť rokov sedíte na piatich miliardách, alebo na 150 miliónoch. Je to z veľkej časti o šťastí. Väčšina ľudí bude tvrdiť, že je to ich zručnosť a tvrdá práca. Ja otvorene priznávam, že šťastie hrá v živote väčšiu rolu, než si pripúšťame. A to bude hrať obrovskú rolu aj v raste GateVestu.