V spoločnosti Macquarie sa podieľal na transakciách v objeme viac ako 12 miliárd eur a taktiež mal na starosti dva investičné fondy, ktoré spolu spravovali aktíva v hodnote 1,3 miliardy eur. To ho radilo medzi najvyššie postavených Slovákov vo svetovom private equity.

V prvej časti rozhovoru vysvetľuje, prečo sa po 17 rokoch rozhodol korporátny svet opustiť a pustil sa do podnikania. Svoje bohaté skúsenosti zo sveta private equity chce zužitkovať v novom investičnom fonde, cez ktorý plánujú spolu s J&T sprístupniť atraktívne investičné príležitosti, historicky dostupné len pre vybraných veľkých inštitucionálnych investorov, aj širšej verejnosti na Slovensku a v Čechách.

Celú svoju doterajšiu kariéru, teda 17 rokov, ste zasvätili práci pre spoločnosť Macquarie. Čo vás na svete financií a investovania najviac lákalo?

Keď som mal dvanásť, otec ma zobral do banky, kde pracoval. Dodnes si pamätám, že ma najviac fascinovalo oddelenie „treasury“, ktoré má na starosti manažovanie peňažných tokov banky. Bolo iné ako ostatné oddelenia. Jedným kliknutím myši tam ani nie 30-roční traderi obchodovali transakcie v objemoch miliónov eur. Povedal som si, že by som to chcel jedného dňa robiť.

Ale fundamentálnejšia odpoveď na túto otázku by bola, že ma baví analyzovať veci a riešiť problémy. Svet financií mi v tomto otvoril oči, pretože finančné trhy pre mňa reprezentujú psychológiu celého sveta. Je to okienko do kolektívneho zmýšľania a pocitov všetkých ľudí na svete. Tiež by som klamal, keby som povedal, že ma nemotivovalo aj nadpriemerné finančné ohodnotenie, ktoré tento sektor ponúka.

Zaujímavé je, že ste svoje vzdelanie absolvovali až v ôsmich rozličných krajinách. Bolo pre vás prirodzené, že ste ostali žiť a pracovať v zahraničí?Rozmýšľali ste vôbec niekedy nad návratom na Slovensko?

K Slovensku sa síce postupne približujem – z New Yorku do Londýna, cez Mníchov do Prahy, ale návrat na Slovensko už neplánujem. S rodinou žijeme v Prahe a sme tu spokojní. Mrzí ma, že Slovensko sa za posledných dvadsať rokov neposúva dopredu takým tempom, ako sa to darí jeho susedom. Je to demotivujúce.

Kedy ste prvý raz počuli o private equity?

Bolo to až v období, keď som začal pracovať pre Macquarie. Väčšina ľudí sa do tejto oblasti dostane po dvoch či troch rokoch odpracovaných v investičnom bankovníctve.

Na Slovensku je spoločnosť Macquarie pomerne neznáma firma, hoci je to svetový gigant. Skúste opísať v krátkosti jej príbeh.

Prvý guvernér jednej z austrálskych provincií bol istý pán Lachlan Macquarie, po ktorom sú dnes pomenované austrálske ulice, rieky, univerzity, aj banka. Práve Macquarie Bank bola založená pred vyše 50 rokmi. Odvtedy sa rozrástla do 30 krajín sveta a má viac ako 20-tisíc zamestnancov. Spravuje 600 miliárd eur aktív prevažne veľkých inštitucionálnych investorov, ako sú penzijné fondy, poisťovne či štátne investičné fondy. Od 90-tych rokov je to priekopník v infraštruktúrnych investíciách, akými sú vodárne, elektrárne, letiská či prístavy. Firmy, ktoré Macquarie obhospodaruje, každý deň obsluhujú 300 miliónov zákazníkov po celom svete.

Aká bola vaša úloha v Macquarie?

Počas rokov sa menila, no naposledy som viedol dva investičné fondy s aktívami 1,3 miliardy eur a zároveň som mal na starosti business development – hľadanie nových investičných príležitostí v Európe a Severnej Amerike a spúšťanie nových fondov.

O spoločnosti Macquarie vyšla aj kniha s názvom „Továreň na Milionárov“. V nej sa píše, že filozofia zakladateľov bola poskytnúť pracovníkom čo najväčšiu voľnosť, čo doviedlo firmu k dlhodobým úspechom a následnému nadštandardnému oceňovaniu zamestnancov. Platilo to aj počas vášho pôsobenia vo firme?

Slobodu rozhodovania sme v Macquarie mali určite vyššiu, ako je v iných konkurenčných bankách. Koniec koncov dokazuje to aj fakt, že všetky moje transfery do iných krajín boli iniciované mnou, a nie firmou. Čo sa týka odmeňovania, v investičnom bankovníctve vládne tvrdá konkurencia a ľudí tam treba adekvátne zaplatiť. Ak chcelo Macquarie prilákať a udržať si talentovaných ľudí, muselo sa vyrovnať ostatným bankám.

Neskôr ste v roku 2013 prešli do ďalšieho veľkého finančného centra – do Londýna. Ako sa zmenila vaša úloha v Macquarie?

Z poradenskej roly som prešiel do roly investora, kde som začal spravovať investičné fondy. Je to relatívne štandardný kariérny postup, vidieť najskôr stovky rôznych situácií u klientov a následne aplikovať získané vedomosti do praxe práve pri manažovaní fondov. V Londýne som najskôr pracoval v infraštruktúrnych fondoch a neskôr sa pridali aj nehnuteľnosti.

Aké akvizície ste vtedy mali na starosti?

Bol som súčasť tímu, ktorý sa zameriaval na strednú a východnú Európu, kde sme vlastnili napríklad České Rádiokomunikace. Na Slovensku zasa jej ekvivalent spoločnosť Towercom či logistické portfólio, ktoré sme kúpili od HB Reavisu, alebo sme pre jeden z našich fondov kúpili 30-percentný podiel industriálno-energetického portfólia EPIF Daniela Křetínskeho (združuje aktíva firmy EPH zahrňujúce prepravu, distribúciu a skladovanie plynu, distribúciu elektrickej energie a produkciu tepla, pozn red.).

Riešili ste teda niektoré veľké projekty v oblasti energetiky a nehnuteľností. Ktoré to presne boli a čo to boli za obchody?

Išlo hlavne o slovenské a české aktíva. Mal som na starosti due diligence (hĺbková previerka podniku v súvislosti s potenciálnou kúpu, pozn. red.) a akvizíciu spoločnosti Stredoslovenská Energetika. Pri spoločnostiach České Rádiokomunikace a Towercom už išlo o celé firmy, takže tá práca a zodpovednosť boli obsiahlejšie.

Skúste vysvetliť investičnú stratégiu Macquarie v infraštruktúre. Prečo sa zaujíma práve o tieto firmy?

Hľadali sme firmy, ktoré majú silné postavenie na trhu a je zložité im konkurovať. Častokrát operujú v regulovanom odvetví. Štát tam kontroluje výšku tržieb a obmedzuje výšku ziskov vlastníka. Je to typ biznisu, v ktorom vie Macquarie v dlhodobom horizonte relatívne presne odhadnúť príjmy a s nimi spojené riziká. České Rádiokomunikace sme kupovali štyri roky pred Towercomom, preto bol logický krok rozšíriť pôsobenie v sektore, ktorému sme už rozumeli, do ďalšej krajiny. Towercom vlastní Macquarie dodnes a České Rádiokomunikace boli predané v roku 2021.

Viete uviesť aj konkrétne čísla, za koľko ste firmu kupovali a neskôr predali?

O konkrétnych číslach nemôžem hovoriť. Čo viem povedať, je, že odkedy Macquarie investuje do globálnej infraštruktúry – od konca 90-tich rokov –, sme našim investorom vygenerovali čistú návratnosť okolo 14 až 15 percent za rok.

Financial Times píše, že v 90. rokoch spoločnosť Macquarie prvý raz zaviedla lukratívnu stratégiu nákupu kľúčovej verejnej infraštruktúry, navyšovania dlhu a vyplácania vyšších súm akcionárom, ktoré boli často na úkor investícii do infraštruktúry. Keď sa vlády otvorili myšlienke prevodu verejných aktív do súkromných rúk, investície Macquarie sa rozšírili po celom svete. Čím by ste presvedčili ľudí, že strategická verejná infraštruktúra má byť v súkromných rukách?

Macquarie dividendy svojim klientom (investorom do fondov, ktoré spravujeme) naozaj vypláca a to, že nie sú nízke, nie je žiadne tajomstvo. Nikdy to však nebolo na úkor samotnej firmy, ktorú sme vlastnili. Vzhľadom na to, že aj my potrebujeme firmu na konci životnosti fondu predať, tak ak by sme do nej neinvestovali, predávali by sme ju za menej a poškodili tým iba našich investorov a samých seba. V prípade spoločnosti Thames Water (britská vodárenská spoločnosť, pozn. red.) naozaj zaznievali hlasy verejnosti, že je to z ich pohľadu podinvestované. V Londýne je vodovodné portubie v priemere takmer 200 rokov staré, tam by sa vždy dalo investovať viac.

Možno by som však odpovedal protiotázkou – keď sa pozrieme na situáciu v Severnej a Južnej Kórei a čo sa vyvinulo z dvoch krajín, ktoré začínali na rovnakej štartovacej čiare v roku 1948, chceli by ste mať svoj majetok v rukách štátu alebo v rukách súkromnej firmy? Myslím, že odpoveď je jednoznačná. Privátne firmy sú schopné investície riadiť ďaleko efektívnejšie a pri nižších nákladoch. Tiež je dôležité dodať, že väčšinu našich klientov tvoria penzijné fondy, takže sa nakoniec veľká časť ziskov z našich investícii opäť len vracia do vrecák dôchodcov.

Macquarie viedol akvizíciu spoplatneného mosta Chicago Skyway v roku 2004. Bolo to prvýkrát v histórii, čo americká spoplatnená cesta prešla z verejných rúk do súkromnej prevádzky. Je v súčasnosti na svete trend, že cesty nebudú verejný, ale súkromný majetok?

Určite takýto trend existuje, a to už dve desaťročia. Macquarie tiež napríklad zariaďovalo financovanie pre výstavbu diaľnice D4 pri Bratislave. Boli sme finančný poradca pre PPP projekt, z ktorého to celé vzniklo. Ako povedal ekonóm Milton Friedman, nič nie je zadarmo. Ani keď štát postaví cestu, tak to neznamená, že je zadarmo. Treba ju zafinancovať, napríklad z daní. Model, v ktorom je dopravný projekt financovaný súkromnou firmou, má väčší zmysel, ato v tom, že sa bude efektívnejšie spravovať a na konci bude nielen lacnejší, ale aj kvalitnejší. Nakoniec zaň budú platiť len tí vodiči, ktorí ho aj reálne využívajú a nie všetci daňoví poplatníci, čo je pre všetkých férovejšie.

Boli ste pri spustení európskej real estate platformy Macquarie. Museli ste začínať v tomto segmente od nuly, lebo Macquarie v minulosti predal svoje real estate aktíva BlackRocku. To bol rok 2016. Čo všetko zahŕňa takéto investičné portfólio? Patria tam napríklad aj nemocnice, letiská či prístavy?

Tie spadajú skôr do infraštruktúry a dopravy. Pri nehnuteľnostiach sme sa orientovali skôr na kancelárske priestory či logistické parky.

Na Slovensku ste v tom čase kupovali logistické portfólio od HB Reavisu a tri roky ste ho manažovali. Neskôr ste ho predali spoločnosti TPG. Čo všetko to zahŕňalo?

V tomto konkrétnom portfóliu od HB Reavis boli logistické haly pri Svätom Jure, v Rači, Prešove a v českom Mošnove. Moja práca spočívala v tom, že som identifikoval investičnú príležitosť, prezentoval som ju potencionálnym investorom, našiel som kapitál na zafinancovanie investície. A taktiež to bolo denno-denné manažovanie, rebranding a samotný predaj nášmu konkurentovi, spoločnosti TPG.

Viete aj prezradiť sumu, ktorú ste na tom ako firma zarobili?

Čistý výnos pre investorov po všetkých nákladoch a manažérskych poplatkoch bol zhruba 16 percent ročne.

Súčasť portfólia jedného fondu pod vašou správou bola aj hala Amazonu v Seredi. Čo to znamená, že ste halu vlastnili a prenajímali Amazonu? Aký je výnos z takejto investície?

Halu si postavil Amazon sám a pre nich ako rýchlorastúcu firmu nemá zmysel vlastniť aktívum, ktoré nemá takú vysokú výnosnosť, aby zodpovedala ich tempe rastu. Akciový trh od nich očakáva, že budú rásť v desiatkach percent ročne. Nemá tak pre nich veľký zmysel vlastniť takúto halu, ktorá na takéto čísla nedosiahne. Naši klienti, ktorými sú penzijné fondy, majú zasa naopak relatívne nízke očakávania na návratnosť, ale zároveň aj nízku ochotu vystavovať sa riziku. Preto je to win-win situácia pre obe strany. Amazon si môže uvoľniť kapitál, ktorý môže reinvestovať na ďalší organický rast. Na druhej strane v tomto prípade kórejské penzijné fondy dostanú podnájomníka s dlhodobou zmluvou, silnou bonitou a teda nízkym rizikom.

Takže kórejskí penzisti vlastnia halu Amazonu v Seredi?

Je to tak.

Aký je výnos z takej haly?

Keďže riziko je nízke a hala sa prenajíma firme, ktorá je jedna z najväčších na svete, je aj rizikovosť samotnej investície relatívne nízka. Výsledok je konzervatívna investícia s výnosom na úrovni okolo 7 až 10 percent ročne.

V súčasnosti vidíme veľký nástup veľkých online trhovísk. Oplatí sa preto investovať do veľkých priemyselných parkov, kde majú svoje sklady?

Oplatilo sa to v posledných desiatich rokoch, preto sme to aj my v Macquarie vo veľkom robili a investovali globálne do logistiky viac ako do akéhokoľvek iného typu nehnuteľností. Vrchol nastal tesne po Covide, okolo roku 2020 až 2021. Je to však stále zaujímavé v tom, že sa celý svet posúva do online sveta. Európa v porovnaní s Čínou a USA má stále dosť veľký potenciál presunúť nakupovanie do sféry online. Na rovnaký objem tržieb v online priestore potrebujete trikrát viac logistických priestorov ako v kamenných obchodoch. Online predajca musí ponúkať omnoho väčší sortiment produktov a predaj prebieha prostredníctvom posielania balíčkov, čo zaberá omnoho viac fyzického priestoru ako efektívnejšie palety v tradičných obchodoch. Logistických priestorov bude preto za 10 až 15 rokov potrebných násobne viacej než ich máme k dispozícii dnes.

Od nuly ste rozbiehali a spravovali logistický fond. S kapitálom od nemeckých investorov ste nakúpili nehnuteľnosti v hodnote viac ako 600 miliónov eur. Boli ste tiež portfólio manažérom aj v ďalšom fonde s podobným objemom. V čom bol iný?

Zameriaval sa na kancelárske priestory po celej Európe. Na Slovensku sme však nevlastnili žiadne. Bola to však úplne iná situácia, kde bolo potrebné fond po pandémii covidu a prepade hodnôt kancelárskych nehnuteľností reštrukturalizovať a znovu postaviť na nohy.

Pandémia spôsobila odlev pracovníkov z kancelárií, nebola to rana pre tento segment?

Určite bola. Aj v našom prípade išli valuácie kancelárskych budov strmo nadol. Do určitej miery sa to vrátilo naspäť, ale už zďaleka nie na úrovne, na akých boli pred pandémiou. V určitom momente bola v New Yorku obsadenosť kancelárskych budov menej ako 50 percent. Predstavte si, že máte v takom obrovskom meste plnom mrakodrapov polovicu kancelárskych priestorov prázdnych. Boli to šialené čísla, ktoré sme nikdy predtým nezažili. Svet sa však postupne vrátil do normálu a stále viac firiem požaduje, aby zamestnanci boli pravidelne v kancelári a home office už nie je zďaleka taký tolerovaný, ako to bolo tesne po covide.

Boli ste teda správca dvoch fondov private equity s veľkosťou dokopy 1,3 miliardy eur. Poznáte niekoho zo Slovenska, kto spravuje takýto veľký objem investícií?

Určite nie som v tomto odvetví sám, avšak väčšina ľudí, čo pracuje vo svetových financiách, si svoje súkromie skôr stráži. Počas posledných 17 rokov, keď som to robil v úplnej anonymite a nikto o mne nevedel, to bol aj môj prípad. Teraz sa však situácia pre mňa mení, keďže s J&T zakladáme nové fondy a budem rád ak sa ľudia o nich dozvedia, prípadne do nich aj zainvestujú.

Veľa informácii som o vás pri príprave na rozhovor nenašiel. K novým fondom sa ešte dostaneme, ale opýtam sa, boli ste najvyššie postavený Slovák vo svetovom private equity?

Zopár Slovákov, čo pracovali na vysokých pozíciách vo svetovom private equity poznám, ale medzičasom už väčšina z nich odišla do iných sektorov. Myslím, že tí, ktorí dnes pracujú v private equity v New Yorku alebo Londýne, by sa asi dali spočítať na prstoch jednej ruky. Private equity je kompetitívny sektor, kam nie je úplne jednoduché sa dostať. Použijem Macquarie ako príklad – je to firma, kde menej ako jedno percento uchádzačov o pracovnú pozíciu dostane ponuku. Tam už to nie je len v tvrdej práci, inteligencii alebo iných schopnostiach, obrovskú rolu hrá aj šťastie. Inak to nebolo ani v mojom prípade.

Koľko private equity fondy generovali v priemere v posledných rokoch?

Veľmi to závisí od typu aktíva. Pri tých konzervatívnych, spomínali sme napríklad logistiku prenajatú Amazonu, je to nižšie, teda od 6 do 10 percent. Pri rizikovejších to môže byť viac ako 25 percent. V priemere to je, dajme tomu, od 13 do 15 percent.

Po 17 rokoch ste sa rozhodli opustiť korporátny svet a rozbehli ste vlastné podnikanie. O čo presne ide?

Moja prapôvodná motivácia bola zainvestovať vlastné peniaze do private equity fondov. Bola tak trochu irónia, že 17 rokov pracujem v private equity a žiadne peniaze v takýchto fondoch sám nemám. Vždy som svoje investície rozdeľoval medzi nájomné byty a indexové ETF fondy. Problém však je, že väčšina private equity fondov prijíma investorov len s väčšími finančnými prostriedkami, okolo 10 až 20 miliónov eur na jedného investora.

Začal som sa preto o tom rozprávať so známymi, kolegami a rodinou, či by mali záujem sa ku mne pridať a dať dokopy dostatočný balík peňazí, aby sa nám prístup do takýchto fondov otvoril. V mojom okolí som pociťoval záujem, že by do toho radi so mnou išli, keďže je tam relatívne vysoká návratnosť v porovnaní s rizikom, ktoré podstupujete. Neexistuje však veľa spôsobov, ako sa do týchto fondov dostať.

Dali sme preto s J&T hlavy dokopy a vymysleli spôsob, ako to celé podchytiť a sprístupniť aj pre širšiu verejnosť. Z ich strany nám pomohla dôkladná znalosť lokálneho trhu, prístup ku kapitálu a sila značky, ktorú ľudia u nás už desaťročia poznajú a dôverujú jej. Z mojej strany je to zasa dlhoročná skúsenosť s private equity – s manažovaním private equity fondov a s akvizíciami investičných platforiem.

Založil som vlastný investičný fond GateVest na Malte a J&T zasa český fond kvalifikovaných investorov WPC (J&T World Private Capital) so stratégiou investovať do globálneho midmarket private equity, ktorý lokálnym investorom tieto investičné príležitosti v spolupráci s mojím fondom sprístupní.

A druhý dôvod?

Veľa ľudí sa ma počas mojej kariéry pýtalo, čo vlastne robím a koľko také fondy ročne generujú. Keď som im povedal, že okolo 15 percent za rok, väčšinou sa pýtali, či aj oni môžu do nich investovať. Vnímam, že je tu diera na trhu. V zahraničí sa to pomaly začína zapĺňať. Na lokálnom českom a slovenskom trhu existujú fondy, ktoré niečo podobné ponúkajú, ale ani jeden z nich nie je manažovaný niekým, kto sa private equity fondom celú kariéru venoval a rozumie im na potrebnej úrovni.
Tiež sa takmer všetky tieto lokálne fondy sústreďujú na najväčšie svetové fondy, v čom až takú veľkú pridanú hodnotu nevidím, keďže veľká väčšina z nich už dnes ponúka priamy prístup aj pre menších investorov, častokrát už od 10-tisíc eur. Chcem sa sústrediť skôr na menšie fondy, ktoré majú historicky vyššiu návratnosť, ale zároveň vyžadujú, aby ten, kto ich vyberá, naozaj vedel, čo robí, pretože výkonnosť tých najlepších a najhorších môže líšiť aj o 15 percentuálnych bodov ročne. Myslím, že spoločne s J&T vieme ponúknuť niečo, čo na československom trhu ešte neexistuje.

Zrejme to nebude pre bežných malých investorov. S akou minimálnou sumou sa dá do neho dostať?

Fondy kvalifikovaných investorov majú investičné minimum 2,5 milióna českých korún, čiže ekvivalent asi stotisíc eur. V niektorých prípadoch je možné u skúsenejších investorov túto hranicu znížiť na milión českých korún (čiže približne 40 000 Eur).

Aká bude stratégia fondu?

Stratégia je jednoduchá. Väčšina lokálnych investičných manažérov oslovuje klientov spôsobom, že práve oni sú tí kto vie poraziť trh a generovať nadvýnos. My chceme túto myšlienku otočiť naopak. Netvrdíme, že práve ja sám som ten, kto peniaze vie investovať lepšie ako všetci ostatní, ale že vo svete existujú ľudia a firmy, ktoré to robia desiatky rokov a majú za sebou konzistentné výsledky v porážaní trhu. Poďme preto rovno za nimi.

Aký výnos môžu investori očakávať? Porovnajme to napríklad s najznámejším americkým indexom S&P 500.

V prípade indexu S&P 500 má ročný výnos dlhodobý priemer okolo 10 percent pred očistením o infláciu. Celé private equity odvetvie má za posledných 30 rokov priemerný výnos okolo 15 percent, menšie tzv. mid-market fondy, na ktoré sa budeme sústrediť, až 18-19 percent za rok. Samozrejme, treba spomenúť aj to, že ide o dlhodobé priemery, ktoré sa budeme snažiť dosiahnuť v dlhodobom horizonte 8 až 10 rokov. V rámci jedného roka však určite prídu aj obdobia, kedy to číslo bude negatívne, tak ako je to na akciových trhoch. Bez toho sa investovať nedá. Ak vám niekto sľubuje konzistentný dvojciferný výnos, tak je to buď najšikovnejší investor v novodobej histórií, alebo klame.

Spomínali ste, že na to, aby ste sa do prostredia private equity dostali, musí vo fonde byť 10 až 20 miliónov. Našli ste aj väčších investorov, ktorí by zainvestovali?

Prvý kapitál v našej spoločnej štruktúre prichádza práve od samotnej skupiny J&T, ktorá sa zaviazala vložiť do nej 15 miliónov eur svojho vlastného kapitálu. Ďalší kapitál bude prichádzať primárne z ich distribučných kanálov, ako je napríklad J&T Banka.

Aké sú poplatky v private equity?

Líši sa to od fondu k fondu. Najštandardnejšia štruktúra je manažérsky poplatok vo výške jedného až dvoch percent z investovanej sumy ročne. Potom je to výkonnostný poplatok 20 percent zo zisku nad výkonnosť osem percent. Toto je taký zlatý štandard, ktorého sa mnoho firiem drží.

Vaša poplatková štruktúra bude aká?

S J&T sme sa zamerali na jeden zo základných kameňov investovania, ktorým je, že investori a manažér fondu musia byť rovnako motivovaní a mať rovnaké ciele, aby cieľ manažéra nebol dostávať čo najvyššie poplatky a ochudobniť investorov. Preto to bude v našej štruktúre fungovať tak, že ja ako manažér fondu som odmeňovaný, iba ak doručím materiálny nadvýnos. Žiadny fixný ročný manažérsky poplatok nedostávam.

Keď sa fondu nebude dariť, budete to robiť zadarmo?

Presne tak. Nemôžem predsa dostať zaplatené za niečo, čo nesplnilo to, čo som sľúbil. Ak sa fondu nebude dariť, nielenže to budem robiť zadarmo, ale budem dokonca z vlastných peňazí do určitej miery pokrývať straty ostatných investorov. Do fondu som vložil sedemmiestnu sumu z vlastných peňazí, ktoré budú pokrývať aj potenciálne straty. Tejto investičnej stratégií verím, a som preto ochotný si za ňou takýmto spôsobom stáť.

Posledné roky dochádza k demokratizácii private equity. Je cieľom tento typ investovania priblížiť aj bežným ľuďom?

Povedal by som, že to vo väčšej miere začalo už pred štyrmi či piatimi rokmi. Správcovia private equity fondov vyčerpali možnosti získavať kapitál od inštitucionálnych klientov. Povedali si: musíme to skúsiť priamo od majetných ľudí, a začali od nich prijímať kapitál. Blackstone, najväčšia private equity firma na svete, zamestnáva viac ako tisíc ľudí, ktorí sa špecializujú iba na získavanie kapitálu od fyzických osôb.

Stále je to však zamerané na bohatých ľudí. Myslíte, že bude private equity dostupný časom aj pre menej bohatých?

Určite áno, je to iba otázka času. Tak ako pred 50 rokmi investovali do akcií len tí najbohatší a nebolo to dostupné pre bežných ľudí, tak dnes sa dajú kupovať akcie už od pár eur mesačne. Určite to bude podobné aj s private equity. V najväčších fondoch je tá dostupnosť relatívne dobrá už dnes – viete sa do nich dostať už s 10-tisíc eurami.

Ako by ste popísali rozdiel investície do private equity a public markets (akciových trhov)?

Private equity je postavená predovšetkým na dvoch veciach. Jednak je to diverzifikácia. Tým, že je svet viac globalizovaný, sa všetky aktíva pohybujú s cenami nahor aj nadol. V private equity korelácia až taká vysoká nie je, a to je jeho výhoda.

Druhá vec je vyššia návratnosť. Namiesto 10 percent má investor 15 a viac percent. Hoci 15 či 10 percent sa nemusí zdať byť až taký materiálny rozdiel, ale ak si budete šetriť od vysokej školy až do odchodu do dôchodku, vygeneruje vám 15 percentný fond oproti 10 percentnému až šesťnásobne vyššiu sumu. Fixný percentuálny rast je exponenciálna funkcia a 5 percentuálnych bodov ročne navyše dokáže počas dlhšieho investičného horizontu urobiť obrovský rozdiel.