Celý článok v jeho pôvodnej verzii môžete nájsť TU.

Michael Kollar dnes vedie vlastný investičný fond. Svoju kariéru však začal v epicentre svetového finančného diania. Ako mladý Slovák sa dostal do newyorskej investičnej banky v čase, keď sa trhy prepadali do hlbokej krízy a konkurencia bola brutálna. V prostredí, kde sa o prepustení rozhodovalo denne a pracovné hodiny sa rátali na desiatky týždenne, sa naučil, že prežije len ten, kto je extrémne sústredený, odolný a ochotný pracovať viac ako ostatní.

Namiesto klišé o Wall Street však Michael rozpráva vecne, úprimne a s odstupom, ktorý prichádza až po rokoch. Nepredáva ilúzie ani sám seba. Hovorí o syndróme podvodníka, o rozhodnutiach za stovky miliónov, aj o tom, že úspech často závisí skôr od šťastia než od plánov. Spomína, ako počas krízy sledoval, ako firma prepustila tretinu zamestnancov, a zároveň opisuje momenty, ktoré boli napriek tomu ľudsky silné. V tomto rozhovore sa dozviete, ako funguje skutočný svet financií za zatvorenými dverami mrakodrapov, čo si z neho odniesol človek, ktorý tam prežil sedemnásť rokov, a prečo bol nakoniec posledným z 53 kolegov, s ktorými kedysi začínal.

Pamätáte si na svoj úplne prvý deň v kancelárii na Manhattane? Čo vám vtedy prebehlo hlavou?

Pamätám si to veľmi presne. Takých dní má človek za život len pár a nevytratia sa z pamäti. Sedíte na dvadsiatom poschodí newyorského mrakodrapu s výhľadom na Manhattan, okolo vás sú rovesníci z Harvardu aj Stanfordu a celé prostredie pulzuje dynamikou, ktorá miestami pôsobí až agresívne. V tej chvíli sa naplno ozve syndróm podvodníka. Pýtate sa sami seba, či sa vám to len sníva alebo ste sa ocitli na mieste omylom. Premýšľate, či to vôbec zvládnete a čo všetko sa od vás bude očakávať.

Nepomohlo ani to, že keď som sa o túto prácu uchádzal, akcie našej banky sa obchodovali za necelých sto dolárov. Rok po mojom nástupe boli na úrovni okolo pätnásť dolárov. Neprekvapilo by nás, keby banka ohlásila bankrot. Začínal som v roku 2008 v čase najhlbšej finančnej krízy a psychicky to nebolo jednoduché. Počas môjho prvého roka prepustila firma viac ako tridsať percent zamestnancov. Každý deň som rozmýšľal, koľko dní mi ešte zostáva.
Napriek tomu som za túto skúsenosť vďačný. Naučila ma sústrediť sa len na to, čo mám reálne pod kontrolou. Nemá zmysel stresovať sa z toho, či banka zbankrotuje, tak ako Lehman Brothers alebo Bear Stearns. Nemôžem to ovplyvniť. Jediné, čo môžete urobiť, je skloniť hlavu, vyhrnúť si rukávy a pracovať. To je jediná vec, ktorú máte vo svojich rukách a ktorá vás môže ochrániť pred tým, aby si v ďalšej vlne prepúšťania neprišli aj po vás. Je to kruté, ale je to realita.

Spomeniete si na moment, keď ste prvýkrát pocítili, že vás práca môže zlomiť?

Nikdy som to takto nevnímal. Existovalo príliš veľa faktorov, ktoré mohli moju kariéru ukončiť aj bez mojej chyby. Finančná kríza, silná konkurencia kolegov, krach banky, zdravotný problém, ktorý by mi znemožnil pracovať deväťdesiat až sto hodín týždenne. Hovoril som si, že tento zážitok sa môže skončiť hocikedy aj bez môjho pričinenia, preto odtiaľ neodídem dobrovoľne. Budem sa tam držať tak dlho, ako to len pôjde.

Od detstva som bol tvrdohlavý a išiel som si za svojím. Keď o niečo bojujete celé roky, nie je dôvod sa vzdať. Ani vysoké pracovné tempo, ani náročný nadriadený, ani únava ma neodradili. V poslednom ročníku univerzity som prešiel sto pohovormi a len jedna firma mi dala ponuku. V období krízy sa taká príležitosť nepúšťa z rúk.

Zažili ste aj situácie, ktoré boli ľudsky silné alebo dojímavé?

Investičné bankovníctvo je svet peňazí, nákupov a predajov firiem, uzatvárania obchodov. Tváriť sa, že to niekto robí zo vznešených pohnútok, by bolo naivné. Ľudia tam chcú pracovať s motivovanými a inteligentnými kolegami, rýchlo sa učiť, rásť a dlhodobo dobre zarobiť.

Zároveň však trávite v malom tíme obrovské množstvo času. Nevyhnutne sa vytvoria silné väzby. Dodnes som v kontakte s kolegami, s ktorými som pracoval pred sedemnástimi rokmi. Pri veľkých transakciách, ktoré trvajú dva či tri roky, môže byť dokončenie obchodu skutočne emotívny moment. Je to pocit víťazstva a zadosťučinenia. Neprirovnal by som to k športovcovi na stupni víťazov, tým by som ho znevažoval, ale tá dlhá cesta a obrovské úsilie majú podobný charakter.

Ak by ste mali život na Wall Street prirovnať k filmu alebo metafore, čo by to bolo?

Väčšina ľudí čaká, že spomeniem filmy ako Vlk z Wall Street alebo Big Short. Ja to skôr prirovnávam k žánru slow TV, ktorý preslávila nórska televízia. Napríklad sedemhodinový záznam jazdy vlaku z Bergenu do Osla. Nie preto, že by práca bola nudná. Skôr preto, že je to maratón.

Deň po dni, hodinu po hodine analyzujete finančné výkazy, tvoríte modely a sledujete trhy. Navonok sa nič dramatické nedeje. Až po roku práce príde moment, keď sa transakcia uzavrie a vlak dôjde do cieľa. Keď si uvedomíte, že máte pred sebou ešte veľa hodín, rozmýšľate, kde ste urobili chybu a čo všetko ste mohli urobiť inak.

Bolo obmedzenie práce v piatok večer skutočnou snahou o zmenu firemnej kultúry?

Myslím si, že to bola úprimná snaha niečo zmeniť. Systém bol neudržateľný. Objavilo sa viacero prípadov, keď analytici po niekoľkých dňoch bez spánku zomreli. To bol moment, keď bolo jasné, že je nutné zakročiť. Motivácia a vysoké nasadenie sú jedna vec. No keď to ohrozuje zdravie alebo život, hranica sa prekročila.

U nás to nebolo napísané v pravidlách, ale len veľmi zriedka sme pracovali v piatok po šiestej večer. Každý sa chcel aspoň na pár hodín nadýchnuť, ísť športovať alebo sa stretnúť s priateľmi, kým sa v sobotu ráno opäť nevrátil do kancelárie.

Dnes už také tempo nemám. Budujem vlastný investičný fond, ktorý síce vyžaduje intenzívnu pozornosť, no každé rozhodnutie má väčšiu váhu. Lepší balans medzi prácou a oddychom mi umožňuje podávať čo najlepší výkon.

Čo bol najväčší mýtus, ktorý ste si o Wall Street mysleli pred nástupom a ako rýchlo sa rozplynul?

Z filmov a médií som mal predstavu, že každý druhý človek tam fičí na kokaíne a rôznych iných omamných či stimulačných látkach. Opak bol však pravdou. Väčšina ľudí, aspoň v mojom okolí, sa snažila naozaj dbať o svoje zdravie – práve preto, aby zvládali ten enormný pracovný nápor. Keď to čo i len trochu šlo, dodržiavali spánkový režim, veľa športovali a snažili sa zdravo stravovať. S alkoholom to bolo o niečo horšie, ale nemyslím si, že to bolo špecifikom Wall Street. Väčšina z nás mala od dvadsať do tridsať rokov a, žiaľ, takýto životný štýl k tomu veku jednoducho patrí. O téme dlhovekosti a udržateľného života sa vtedy ešte nehovorilo tak intenzívne ako dnes.

V akom momente ste si povedali: „Toto už nie je udržateľné, musím niečo zmeniť“?

Tento moment u mňa nikdy nenastal. Prirodzeným vývojom, ako človek postupuje na korporátnom rebríčku, stáva sa seniornejším a má vlastný tím ľudí, sa pracovné hodiny postupne skracujú. Zároveň však dostávate stále väčšiu zodpovednosť, takže síce fyzicky trávite v kancelárii menej času, ale intenzita a stres narastajú.

Z New Yorku som neodišiel preto, že by som si povedal, že už mám dosť. Práve naopak – po piatich rokoch som mal v pláne zostať ďalšie dva či tri roky. No naskytla sa mi príležitosť prejsť z investičného bankovníctva do asset managementu a riadenia investičných fondov v Londýne. Rozhodol som sa ju využiť a presťahoval som sa do Londýna, kde som v rámci tej istej firmy pokračoval ďalších sedem rokov.

Môj príbeh je však skôr výnimkou ako pravidlom. V roku 2008 nás vo firme v New Yorku začínalo 53 analytikov. Keď som o päť rokov neskôr odchádzal do Londýna, ostalo nás len šesť. A keď som po 17 rokoch firmu definitívne opúšťal, bol som z pôvodných 53 absolventov už úplne posledný.

Čo z pracovných návykov z Wall Street si dodnes uchovávate – a naopak, čo ste sa museli vedome odučiť?

Jednoznačne pracovnú morálku. Nerobí mi problém pracovať celý deň od rána do večera, zjesť obed pri počítači a – okrem krátkych hygienických prestávok – sa nenechať ničím a nikým vyrušiť ani na desať minút. Pojem prokrastinácia mi veľa nehovorí a úprimne nerozumiem, ako s tým môže niekto bojovať.

Tiež som sa naučil sústrediť len na veci, ktoré mám pod kontrolou. Netrávim čas uvažovaním nad faktormi, ktoré ovplyvniť nedokážem. Viem sa odosobniť od predstavy, že všetko musí závisieť len odo mňa. Napríklad, keď som sa hlásil na univerzity v USA, nedával som si za cieľ konkrétnu školu. Povedal som si, že tomu budem venovať štyri hodiny intenzívnej práce denne a výsledok prijmem taký, aký príde. Vďaka tomu som nemusel riešiť, či to dopadlo lepšie alebo horšie, než som čakal. Vložil som do toho maximum – a zvyšok som neriešil.

Zo zlozvykov som si dlhé roky niesol potrebu všetko okolo seba neustále optimalizovať a zefektívňovať. Nedávno som oslávil štyridsiatku a až teraz sa učím dopriať si čas, ktorý nie je využitý na sto percent. Nie že by som bol workoholik, ktorý zasväcuje život len práci – veľa som cestoval, navštívil som vyše 70 krajín, venoval sa koníčkom, a myslím si, že s priateľmi a rodinou som strávil viac času ako väčšina ľudí. Ale všetko muselo byť efektívne. Cestujem? Chcem vidieť čo najviac. Som s kamarátmi? Musím si odniesť čo najviac zážitkov.

Dnes si viem vychutnať chvíle aj „len tak“. Byť s rodinou, priateľmi alebo sám so sebou bez tlaku a bez cieľa. Pretože aj to je dôležité – najmä ak chcete žiť vyvážený život.

Ešte pred svojimi 25. narodeninami ste sa zúčastňovali rokovaní s riaditeľmi firiem . Ako sa mení pohľad na autoritu, keď ste zrazu tým človekom, ktorý rozhoduje?

V takýchto situáciách si uvedomíte, že všetci sme len ľudia z mäsa a kostí. Aj keď sa snažíme robiť svoju prácu čo najlepšie, robíme chyby – a niekedy úplne zlyhávame. Pochopil som, že najväčšou autoritou by nemal byť ten, kto má najviac skúseností, a už vôbec nie najstarší. Vek je len číslo. Autoritou by mal byť človek, ktorý vie klásť správne otázky, rýchlo a presne analyzovať situáciu, používa zdravý rozum, logiku a jednoducho – vie rozmýšľať.

Dnes máme 99 % informácií sveta dostupných vo vrecku. Kľúčom je vedieť, kde hľadať, ako o tom premýšľať a spojiť si jednotlivé body do celku. Keď dnes čelím novej výzve, ktorú nepoznám, viem, že nikdy nebudem odborníkom na danú tému. No zároveň viem, že si dokážem v krátkom čase naštudovať tých kľúčových 20 % poznatkov, ktoré mi umožnia pochopiť 80 % problematiky. Autority rešpektujem, ale zďaleka nie tak nekriticky ako na začiatku kariéry. Dôležitejšia je schopnosť porozumieť a prepájať fakty do širších súvislostí.

Mnohí ľudia si myslia, že Wall Street je len o excelovských tabuľkách a stresujúcich konferenčných hovoroch. Ako vyzeral váš bežný deň, keď ste boli „v plnom tempe“?

Nie ste ďaleko od pravdy. Pracovný deň sa skutočne skladal z Excelu a konferenčných hovorov – pokojne 70 až 80 %. K tomu ešte treba prirátať PowerPoint a tvorbu prezentácií – buď pre klientov, kde sme sumarizovali naše analýzy, alebo na interné účely, najmä pre rozhodovanie manažmentu banky. Súčasťou boli aj stretnutia s klientmi, rešerše firiem a odvetví, sledovanie udalostí na finančných trhoch a, samozrejme, množstvo e-mailovej komunikácie.

Za počítačom sme trávili približne 80 % času, zvyšok tvorili porady a osobné či videostretnutia. Obed sme jedli prakticky vždy za počítačom. Za päť rokov v New Yorku som nezažil, že by si kolegovia sadli na hodinu do reštaurácie – možno pri výnimočných príležitostiach, ako boli okrúhle narodeniny. Ak bol deň pomalší, niekto si šiel na 30 minút zabehať do Central Parku a cestou späť si vyzdvihol obed, ktorý zjedol opäť za počítačom.

O deviatej či desiatej večer sme si niekedy našli pätnásť minút na stolný tenis, keď už toho bolo na hlavu priveľa. Teda až do momentu, keď firma najala vicechairmana zo skrachovaných Lehman Brothers. Ten ako tradičný bankár považoval pingpongový stôl za nevhodný a nechal ho odstrániť. Vtedy nám už naozaj zostal len Excel…

Pôsobí na vás spätne táto skúsenosť ako niečo, čo vám vzalo časť mladosti, alebo to považujete za najcennejšiu školu života?

Určite to druhé. Tí, ktorí presne nevedeli, čomu sa venujem a čo všetko si tá práca vyžaduje, sa ma často pýtali: „Naozaj ti to za to stojí?“ Moja odpoveď vždy bola: „Na 100 %.“ Nikdy som nemal pocit, že by ma práca okradla o mladosť alebo že by sa zo mňa stal workoholik bez života. To prostredie bolo plné inšpiratívnych, inteligentných a tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí si išli za svojím. Práve preto, že práca od nás vyžadovala tak veľa, naučili sme sa, ako z toho života aj niečo mať. Heslo „work hard, play hard“ síce znie ako klišé, ale my sme ho žili doslova.

Nebolo pre nás problém sadnúť si v piatok večer o deviatej po práci na lietadlo do Karibiku, cez víkend ležať na pláži, popri tom 3 až 4 hodiny denne riešiť urgentné úlohy, v nedeľu večer ísť do miestnych barov, odtiaľ rovno na letisko a o 6. ráno pristáť späť na JFK. O 8.30 sme už opäť boli v kravate v kancelárii. Alebo odísť z práce „skôr“, dajme tomu o desiatej večer, a ísť s kamarátmi na drink. Býval som tri minúty pešo od práce pri Central Parku, takže ráno som si nastavil budík na ôsmu a o pol deviatej som už zarezával.

Áno, bolo to fyzicky aj psychicky náročné. Ale že by mi to vzalo mladosť? Práve naopak. Mal som extrémne pestré roky a keď som v 27 rokoch odišiel do Londýna, cítil som, že mám za sebou skúsenosti – pracovné aj životné – ktoré ma posunuli oveľa ďalej, ako keby som mal za sebou „bežný“ päťročný život v režime 9.00 – 17.00.

Ak by ste dnes mali radiť 22-ročnému Slovákovi, ktorý dostal ponuku v investičnej banke v New Yorku – čo by bola jediná rada, ktorú by ste mu dali?

Keď sa ma ľudia pýtajú na radu – kariérnu či životnú – zvyčajne čakajú zázračný recept na úspech. Ten však neexistuje. Každý jeden z nás ten recept už pozná. Nemusí ho počuť ani odo mňa, ani od niekoho iného. Ja si to zhrniem tromi písmenami – BTS. Nie podľa kórejského boybandu, ale podľa kódu nášho letiska v Bratislave: Blood, Tears, Sweat. Krv, slzy a pot. Za tým je celé tajomstvo. Jednoducho si to treba odpracovať – a úspech príde časom sám. Najlepšie to vystihol kráľ svetového futbalu Lionel Messi: „Trvalo mi sedemnásť rokov, kým som sa stal úspechom z večera do rána.“

Popri tvrdej práci však budete potrebovať aj obrovskú dávku šťastia. Ja sám pripisujem tomu, kde dnes som, omnoho väčšiu váhu práve šťastiu než tvrdej práci, talentu či inteligencii. V roku 2008, počas najväčšej finančnej krízy, som absolvoval vyše sto pracovných pohovorov. Výsledok? Jedna jediná ponuka. A to, že som ju dostal, bola šťastná zhoda okolností. Tvrdo na sebe budú v tomto prostredí makať všetci – a aj tí najtalentovanejší z nich uspejú len vtedy, ak im pôjde karta.

Bežný smrteľník si myslí, že prácou na Wall Street sa človek zabezpečí na celý život. Je to pravda?

Záleží na tom, čo si predstavujete pod pojmom „zabezpečiť sa“. Ak máte na mysli bývanie, lízing na auto a jedlo trikrát denne, tak áno – štyri či päť rokov na Wall Street vám naozaj môžu umožniť dožiť život z úrokov. Nebude to pre vás tajomstvom – povie vám to aj ChatGPT – že 22-roční analytici na Wall Street si dnes vrátane bonusov môžu prísť aj na viac než 200-tisíc dolárov ročne. Za mojich čias to bolo, samozrejme, menej – inflácia odvtedy urobila svoje.
Ale úprimne: nestretol som nikoho, kto by išiel do investment bankingu len kvôli platu počas prvých rokov. Áno, zarábať také sumy v mladom veku nie je zlé, ale nejde o peniaze. Ide o možnosti, ktoré sa vám po pár rokoch v tejto brandži otvoria. Tie majú násobne vyššiu hodnotu – finančnú aj nefinančnú. Ak sa už v 22 rokoch dostanete na Wall Street, určite nemáte mentalitu človeka, ktorý si po štyroch rokoch vyloží nohy na stôl a bude žiť z úrokov. Taký človek chce rásť, budovať, učiť sa. Veď aj miliardári – ktorí majú majetok na úplne inej úrovni ako investiční bankári – pracujú často ešte viac. Nie preto, že musia. Ale preto, že chcú.